Srpen 2016

Brno Zapad slnka

31. srpna 2016 v 8:10 | Martin Mundier |  fotky

Spomienka? FAKT- ten kde si teraz!

24. srpna 2016 v 18:21 | Martin Mundier |  Zamyslenia
To je okamih ktorý sa ti vyjaví keď sa ponoríš do vlastneho vnútra a spomenieš si čo ťa urobilo šťastným, možno smutným. Je to okamih na ktorý sa ti pripomenie časom. V živote to može byť čokolvek a ktokoľvek.

Osoba ktorú si prvy krát stretol/la spojila vás jedna chvíľa. Okamih ktorý ti dal túto osobu do tvojej životnej cesty. A časom zistiš aj prečo. Su to tvoje prežíte chvíľe a nikoho ineho. Tvoje! Si ponorený do vlasných myšlienok? tak teraz prestaň čítať a spomeň si na prvú spomienku keď si sa smial z neznámou osobou na danej situacii...


Od vtedy ste sa nevideli. A verim tomu že by ste sa radi stretli po dlhých rokoch a mali si aj čo povedať. Niektorý ľudia prídu nachvíľu a nezabudneš na nich cely život. Ako na tých čo si pri tebe celý život.
nejdem písať o prvých spomienkách. Skús vypnuť mozog, zabudni na vštko a úpzri sa pred seba tak akoby si tie veci, ľudí okolo seba nepoznal. Pozri na svet ako zvedave dieťa ktoré nevie kde je, čo je a čo konkretne robí.
Je to zaujímavý pocit no chvíľkový. realita ťa hned vráti späť k myšlienkám. Možno sa vám teraz pripomenulo detstvo, ta ulica na ktorej ste sa hrali i inými detskami. Čas prešiel a všetko je iné. kde to je? Vratiť sa a zmeniť nejaké veci? možno si povieš bez vahania!
Ale toto by znamenalo zmena jednej malej veci môže zmeniť celý život. Nepoznať tie osoby ktoré poznaš teraz by ťa to neposunulo tam kde si teraz. Vychilenie od kurzu kde smerujeme.

Tak čo ktoré spomienky chceš vymazať?Stále si to praješ?

choď von a otvor oči

23. srpna 2016 v 18:59 | Martin Mundier |  fotky


Maličkosť

23. srpna 2016 v 11:20 | Martin Mundier |  fotky


Človek náhle zomrel.

20. srpna 2016 v 16:22 | Neznamy autor |  Zamyslenia
Naraz zazrel Boha, ako sa k nemu blíži - s kufrom v pravici. "Synu, prišiel čas, musíme ísť..."
Človek sa spýtal: "Prečo tak skoro? Chcel som toho ešte toľko porobiť - ...a zažiť."
"Je mi ľúto, synu. Nadišiel čas...musíš ísť."
"Čo máš v kufri?"
"Všetko, čo ti patrilo, všetko, čo bolo tvoje."
"Všetko, čo mi patrilo? Chceš povedať...moje veci, šaty, peniaze?"
"Je mi ľúto, veci dennej potreby nepatrili nikdy tebe, tie patrili našej Zemi..."
"Tak...Moje spomienky?"
"Je mi ľúto synu, ale tie nepôjdu s tebou. Nikdy ti nepatrili. Tie patrili času."
"Tak...Moje schopnosti..."
"Ani tie ti nepatria. Tie patrili okolnostiam."
"Potom... Priatelia, príbuzní?"
"Je mi ľúto synu, ani tí ti nepatria...Oni patrili k tvojej životnej ceste."
"Ale manželka...A deti?"
"Je mi ľúto synu, ani tí ti nepatria. Tí patrili tvojmu srdcu."
"Teda... Moje telo?"
"Ani to ti nepatrilo, to patrilo prachu..."
"Tak... moja duša?"
"Je mi ľúto synu, ale tvoja duša, tá ti tiež nikdy nepatrila..., tá patrí Mne."
Zúfalý človek mu vytrhol z ruky kufor a otvoril ho...Bol prázdny!
So slzami v očiach sa spýtal Boha: "Nikdy mi nič nepatrilo, nikdy som nič nevlastnil?"
"Ale áno, synu... Každý okamih, ktorý si prežil patril len tebe..."
ŽIVOT POZOSTÁVA Z OKAMIHOV. Z OKAMIHOV, KTORÉ PATRIA LEN TEBE.

Cudzinec/ka

18. srpna 2016 v 21:19 | Martin Mundier |  Zamyslenia
Život ide a ty ideš zo dňa do dňa. Stretaváš ľudí denne a ba niekedy tí ľudia tvoria tvoj príbeh.
Tvoria tvoju osobnosť. Idu tvojou cestou ale prečo? Je veľa vysvetlení ale všetko hľadaj v sebe.
Niekoho stretneš a chceš ho spoznať. Pustiš ho do svojej Krajiny? krajiny ktorú poznáš len ty? vieš ako sa tam pohybovať. Ty sa tam nestratiš. A zrazu príde niekto kto žiada od teba mapu. Žiada kľuč do tvojho vnuútra. Cudciznec/ka ktorý ťa chce lepšie spoznať. Zrazu prišiel do tvojho života.
ČO tu vlastne chceš? Prečo si tak blizko? Ako je možne že si sa ty dostal/a tak blizko a si mi tak cudzí? Ale pride aj otazka Prečo ma to k tebe ťaha? Prečo si to ty ktorý si tak iný/a. Idu dni nemožeš sa zbaviť myšlienky na danu osbu. Chcš sa dostať hlbšie do krajiny ktorej sa možeš stratit. Zlaknuť sa niečoho čo si v živote nevidel/a. A možno objaviš nejaký velmi hlboky utes zasypany skalami (hlbku ranu pochovanu, zabudnutú) a chcel by si vedieť prečo v tak nadhernom svete je tu nejaka prsklina. bude to posledna vec čo vidiš? (posledny krat uvidiš danu osobu) Ďalej ť auž nepusti a odíde.

Buď opatrný v iných krajínách.... nevieš čo na teba môže číhať...

Si ochotný aj napriek tomu isť ďalej?

Zastaví ťa niečo?


Tajomstvo svetla

18. srpna 2016 v 9:45 | Martin Mundier |  Zamyslenia
Aj keď si obklopený tmou. Nemaj sklonenú hlavu. Veď je to len prekažka ktorá ťa nutí stáť na mieste.
Pozri sa poriadne a uvidiš tam niekde svetlo. Svetlo za ktorým musíš isť!
Nedáj aby tma bola vačšia ako ty.

Ak máš svetlo v sebe tak tma ťa nikdy nedostane.


ORAVA

17. srpna 2016 v 21:23 | Martin Mundier |  fotky
DOMOV




ČAS

17. srpna 2016 v 12:20 | Martin Mundier |  Zamyslenia
Čas je to čo nás obmedzuje.....
Ako ide čas idú aj ľudia z našich životov preč. No novy zas prichádzajú. Ak sa zdá že sme na všetko sami tak nie sme... treba isť len za správnymi ľuďmi ktorý vedia ako pomôcť.
Je dobre sa porozprávať ale treba isť za správnymi osobami. Je vo vašich rukách za kým sa rozhodnete ísť.... Priatelia sú na to aby vám pomohli.... Len priatelia ešte existujú?
Vraví sa že stratiť priateľa je ako umrieť. Ak pri vás nikto nestojí neveríte si, není nikto aby vás podporil že "ty to dáš". Kde sú tie očí ktorým ste verili? Môžte za to samy? Alebo on sa rozhodol že už s vami nebude rozprávať.
Otázky na ktoré nepoznáte odpoveď a vy sa pýtate samy seba prečo?
Čas plynie a vaše problémy pribúdajú.
Čas plynie a stále hľadáte očí ktorým veriť. Očí sú dvere do srdca.
Veriť očiam? Poznáte pocit že veríte niekomu.
Veriť inštinktom? Riadiť sa tými ktorý zradili? Alebo dávať nove šance novým ľuďom?
Čomu veriť? keď spoznáte človeka a vy samy netušíte kto to je a predsa mate nutkanie tomu človeku dačo povedať. Prečo?
Naivita? Ubližovali ľudia a vy ste im verili. A stále ste im to odpúšťali aj po tých ranách čo vám spôsobili? AJ napriek všetkému hľadáš to, nevzdávaš to....
Veriť slovám ktoré čítaš? ŤAŽKO!
Ak zažiješ stratu blízkeho POCHOPÍŠ!
Raz sa uvedomíš ČAS ktorý si mal ťa obišiel.


STÁLE VERÍŠ ŽE STOJI NIEKTO PRI TEBE? TAK MU POVEDZ ĎAKUJEM! NEBIŤ JEHO TAK NESTOJÍŠ TAM KDE SI TERAZ.

Foto zapad

16. srpna 2016 v 17:06 | Martin Mundier |  fotky